Na bielych paneloch pod nízkou klenbou v podzemných priestoroch košického Múzea obetí komunizmu (MOK) vidieť fotografie mnohých mužov. Komunistický režim im zobral život alebo aspoň najlepšie roky z neho. Nazeráme do dokumentov, rozsudkov a zoznamov tisícov mien. Príbehy obyčajných ľudí, roľníkov, študentov, učiteľov, kňazov, vojakov alebo skautov a mnohých ďalších. Všetci majú jedno spoločné – spája ich utrpenie, teror a otrocká práca v Jáchymovskych baniach.
Hoci nespáchali žiadny zločin, aj tak ich nespravodlivo odsúdili za nesúhlas s režimom alebo za túžbu po slobode. Mnohí pochádzali z Košíc a východného Slovenska. Ich osudy, ktoré prežili na druhom konci bývalého spoločného štátu, aktuálne približuje strhujúca výstava „Jáchymovskí väzni“.
V utorok 16. júna ju sprístupnili v Múzeu obetí komunizmu na Moyzesovej ulici 24 v Košiciach. Originálne je otvorili výpovede historikov, publicistov a odborníkov, ktorí sa zhodli na tom, že ťažba v Jáchymove predstavuje jednu z najtemnejších a najtragickejších kapitol spoločných českých a slovenských dejín.
Uránové bane lámali telá, nie charaktery
„Téma nútených prác v Jáchymovských baniach by nemala nikdy upadnúť do zabudnutia, pretože to bola najtragickejšia udalosť našich spoločných dejín v Československu. Až 70-tisíc väzňov pracovalo na dobývaní uránu pre atómový program Sovietskeho zväzu v neľudských podmienkach, ktoré sprevádzal hlad, šikana a bitka. Neraz boli odsúdení za absolútnu banalitu, veď stačilo vlastniť kúsok poľa alebo nesúhlasiť s kolektivizáciou,“ hovorí riaditeľ Múzea obetí komunizmu Pavol Hric.
„Jáchymov je symbol pre jednu éru a konkrétny systém nútených prác a teroru v trestaneckých táboroch, ktoré mali zlomiť odpor oponentov komunistov. Nebola to len jedna baňa, ale celý rad banských diel a desiatky uránových táborov na Jáchymovsku, Hornoslavkovsku a Příbramsku,“ vysvetľuje Zdeněk Bauer, český historik a autor rozsiahlej, takmer tisícstranovej publikácie „Jáchymovské tábory – Peklo, ve kterém mrzlo“, ktorá je považovaná za najkomplexnejšie dielo o trestaneckých táborov u nás.
Trestanecké tábory vznikali po komunistickom prevrate v Československu a budoval sa podľa sovietskeho vzoru. Pôvodne sa uvažovalo o vytvorení gulagov ako v ZSSR, napokon však československé orgány, za pomoci sovietskych poradcov, vytvorili vlastný, azda ešte zákernejší model táborov. „Lágrami“, ktoré spája ťažba uránovej rudy, prešlo približne 65-tisíc odsúdených a ďalších päťtisíc ľudí, ktorí sa v nich ocitli bez procesu a do táborov boli doslova zavlečení.
Desivé je, že v určitých obdobiach sa doslova „vyrábali“ politickí väzni na počkanie, aby „zásobovali“ tábory lacnou pracovnou silou na základe aktuálnych potrieb ťažby.
„Urán bol strategickou surovinou pre sovietsky jadrový program. Keď bolo potrebné zvýšiť ťažbu, zvyšoval sa aj počet odsúdených. Do táborov tak prichádzali transporty z českých aj slovenských väzníc vrátane Leopoldova a Ilavy,“ hovorí Zdeněk Bauer.
Jáchymovské spoločenstvo
Život za ostnatými drôtmi bol otrasný a nesmierne ťažký. Stovky ľudí to nevydržalo fyzicky alebo psychicky, mnohí zomreli priamo na mieste, v nemocniciach, alebo krátko po prepustení na následky ťažkého poškodenia zdravia.
Treba vysvetliť, že v Jáchymove neboli zatvorení iba ľudia kultivovaní a citliví. Vedľa nespravodlivo odsúdených vedcov, lekárov, vysokoškolských pedagógov, študentov, roľníkov či duchovných žili aj vrahovia, násilníci, zlodeji a ďalší kriminálni zločinci. Tí však mali paradoxne viac výhod, a menej obmedzení, ako politickí väzni.
„Boli to dva úplne odlišné svety,“ vysvetľuje Patrik Dubovský, historik, z Ústavu pamäti národa.
Vitajte v pekle
Podmienky v pracovných táboroch boli podstatne horšie a úplne odlišné od tých, ktoré panovali vo väzniciach. Trestanci sa stali najlacnejšou pracovnou silou, pretože „nepotrebovali“ ochranné pomôcky či pracovný odev, nekontrolovali sa podmienky bezpečnosti práce a nikto sa príliš nezaujímal ani o ich zdravie. Do podzemia schádzali často bez prilieb a bez základného zaškolenia.
V roztrhaných šatách a deravých topánkach tlačili ťažké vozíky s uránovou rudou. Chýbala hygiena, zdravotná starostlivosť aj dostatok jedla. Už len tento fakt mal za následok, že stanovené plány sa nedali častokrát dosiahnuť ani pri vynaložení nadľudských síl. Tak vzdelanci, alebo duchovní či samotní roľníci, neboli na takú ťažkú prácu zvyknutí, navyše v tme a stresujúcom podzemí. Nesplnenie pracovnej normy znamenalo trest, bitku, krátenie stravy alebo aj niečo horšie.
Jedným z najobávanejších trestov boli takzvané mrazové „šlapáky“, kedy väzni museli celé hodiny alebo dni stáť na mraze a vetre, aby ostatní, ktorí okolo nich prechádzali cestou z práce videli, čo čaká každého, kto sa vzoprie.
„Bolo to veľmi kruté mučenie. Po desiatkach hodinách prichádzali omrzliny, strata sluchu, hlasu, vyčerpanie a kolaps organizmu,“ hovorí Zdeněk Bauer a poukazuje na to, že ešte krutejším skúškam čelili mnohí veriaci.
„Napríklad Adventisti odmietali pracovať v sobotu, ktorú za trest museli prestáť na mraze a v nedeľu si museli túto sobotu odpracovať. Mnohí prežili dni a noci bez pohybu, odkázaní iba na vlastnú vôľu,“ dodáva Zdeněk Bauer.
Sväté omše aj na pitevni
Na katastrofálny stav života veriacich v táboroch poukazuje aj historik Patrik Dubovský. Vyzdvihuje, že práve títo väzni aj vo chvíľach, kde chcel režim pripraviť človeka o dôstojnosť, doslova prekypovali prejavmi vzdoru v podobe obdivuhodnej tvorivosti a viery.
Duchovní sa tajne učili cudzie jazyky a anglické slová si zapisovali pomocou azbuky, pretože papier mohli oficiálne dostať len na štúdium ruštiny. Čítala sa zakázaná literatúra, ktorú do tábora prepašovali civilní zamestnanci, ktorí časom pochopili, aká neprávosť sa tam deje. Ukrývali ju pod podlahami, dokonca aj v ordinácii pod zubárskym kreslom či v štôlňach uránových baní. Vznikali básne, piesne a prepisovali sa náboženské texty aj časti Svätého písma.
„Papier bol veľkou vzácnosťou, a tak sa texty zapisovali na útržky toaletného papiera. Písalo sa na umývadlách, záchodoch a na provizórnych doskách... A slúžili sa aj sväté omše! Tajne, na barákoch, zvaných medzi väzňami ako „Vatikán“,“ hovorí Patrik Dubovský a opisuje, že víno pre bohoslužby vyrábali väzni tajne na pitevni z hrozienok, ktoré povyberali zo skromných koláčov. Hostie sa zasa pripravovali z bielej striedky chleba.
„Pre mnohých duchovných sa práve tu stala viera niečím hlbším, prežitým, viac než iba súborom predpisov a obradov, ktoré ich učili v seminári. Jedným z väzňov, ktorí svoje duchovné hľadanie opísali práve takto, a neskôr sa prejavili v spoločenskom, kultúrnom aj duchovnom živote na Slovensku, bol Anton Srholec,“ vysvetľuje Dubovský. Známeho disidenta verejnosť pozná najmä z pôsobenia v Bratislave, kde sa dlhé roky staral o bezdomovcov a svojimi názormi poburoval časť cirkevných predstavených na Slovensku.
Univerzita za ostnatým drôtom
Téme štúdia totalitných režimov a utrpenia nevinných sa dlhodobo venuje aj novinárka, publicistka a historička Soňa Gyarfášová, ktorá v súvislosti s nespravodlivým utrpením upozorňuje na zdanlivý paradox. Po stovkách rozhovorov a svedectiev s bývalými politickými väzňami zistila, že ich nespájala nenávisť voči utláčateľom a trýzniteľom, ale niečo úplne iné.
„Práve naopak, stretávala som veľmi láskavých, tolerantných a milých ľudí. Neboli zatrpknutí napriek tomu, čo sa im stalo. Mali nadhľad, zmysel pre humor a veľmi zaujímavú životnú filozofiu. Keď som im opakovane kládla otázku, čo im pomáhalo prežiť, opakovane nachádzali tie isté slová: solidarita, priateľstvo a vzájomná pomoc,“ hovorí Soňa Gyarfášová, ktorá na svojom facebookovom profile prináša aj mnoho autentických výpovedí väzňov a preživších vo vizuálnej podobe a obrazovom spracovaní.
Aj keď sa väzni takmer denne stretávali so smrťou a utrpením, neodradilo ich od vôle žiť a prežiť. Aj preto v táboroch vznikali improvizované divadelné predstavenia, organizovali sa doslova tvorivé dielne a vzdelaní väzni si navzájom odovzdávali vedomosti. V tábore Rovnosť dokonca fungovala neoficiálna „táborová univerzita“, kde prednášali lekári, profesori a odborníci ostatným väzňom.
„Komunistický režim im mohol vziať slobodu, ale nedokázal im vziať vedomosti, dôstojnosť ani vieru. Mnohí z nich mi hovorili, že to vnímali ako jednu kapitolu života a vedeli, že sa tým život nekončí. To je inšpiratívne aj dnes, keď ľudia prežívajú vlastné ťažké obdobia,“ hovorí Soňa Gyarfášová, ktorá sama aktuálne prežíva snahu umlčať ju po tom, čo po dlhoročnej zmysluplnej práci musela odísť z verejnoprávnej STVR ako nadbytočná.
„Nevzdávam sa a ďalej tvorím, lebo svojej práci verím a viem, že nespravodlivosť treba odhaľovať a vzácne osudy trpiacich ľudí uchovávať pre povzbudenie a poučenie súčasnej aj budúcim generáciám,“ dodáva novinárka a historička.
Varovanie pre súčasnosť
Výstava v košickom Múzeu obetí komunizmu nie je iba o minulosti. Nie je iba o uráne, táboroch a politických procesoch. Je predovšetkým o ľuďoch, o našich blízkych, susedoch našich rodičov či starých rodičov. O mužoch a ženách, ktorí sa ocitli v systéme vytvorenom na ponižovanie a lámanie osobností. O ľuďoch, ktorým režim zobral slobodu, zdravie a niekedy aj život.
Civilizovaná spoločnosť musí vedieť, že ani ostnaté drôty, samoväzby, mráz a uránové bane nedokázali zlomiť všetko. Dokázali síce ničiť zdravie a telá, ale charaktery zostali, často pevnejšie než drôty, ktoré ich obklopovali.
text: Ľubomír Lehotský
foto: autor